Premena autority: Od panovníckej moci k modernému líderstvu

Panovník, moc a spoločenské očakávania 

Ako sa zmenilo chápanie autority v čase? 

Autorita prešla od moci postavenej na strachu k moci postavenej na dôvere. Kým kedysi bola moc panovníka neotrasiteľná a založená na sile a pôvode, dnes sa sila lídra opiera o spoluprácu, dôveru a rešpekt. 

Spôsob, akým ľudia v dejinách chápali autoritu, prešiel zásadnou premenou. V tradičných monarchiách bola moc panovníka založená na hierarchii, sile a práve rozkazovať. Panovník nemusel presviedčať, jeho autorita bola totiž pevne daná rodom a tradíciou. Poslušnosť poddaných bola chápaná ako povinnosť a spoločenský poriadok sa udržiaval prostredníctvom strachu a represie. 

V modernom líderstve už nejde o slepú poslušnosť, ale spoluprácu, kultúru dôvery a vzájomný rešpekt. V prostredí, kde sa kladie dôraz na autentické líderstvo, autorita už nevyplýva z formálneho postavenia, ale zo schopnosti viesť ľudí tak, aby sa stotožnili s naším cieľom a sami sa rozhodli konať v jeho prospech. Tento posun nie je výsledkom len vývoja pracovného prostredia, ale má aj hlboké historické korene. 

Od moci založenej na strachu k moci založenej na dôvere 

Prečo už moc založená na strachu nefunguje? 

Rímske dejiny ukazujú, že moc založená na zastrašovaní bola nestála a krátkodobá. Po období občianskych vojen sa ukázalo, že vláda, ktorá chce pretrvať, musí ponúknuť stabilitu a mier, rozhodne nie poslušnosť vynútenú strachom. Vládca musel byť schopný ovládať aj sám seba, nielen svojich poddaných.  

Tento princíp sa vtedy prejavil v prechode od moderatio ku clementia. 

O pojme moderatio písal rímsky historik Titus Livius vo svojom diele Dejiny. Chápal ho ako znalosť správnej miery, schopnosť sebakontroly a zachovanie triezvosti vládcu. 

Rímsky štátnik Cicero zase vo svojom prejave venovanom Gaiovi Iuliusovi Caesarovi v senáte použil pojem clementia. Z kontextu jeho slov vyplýva, že skutočná cnosť vládcu spočíva v schopnosti zachovať mieru aj vtedy, keď má v rukách najvyššiu moc. 

Moderatio teda označuje schopnosť ovládať samého seba, zatiaľ čo clementia je schopnosť ovládať spôsob, akým človek narába so svojou mocou voči druhým. 

Keď miernosť prestala byť len osobnou cnosťou a stala sa politickou stratégiou 

Ako sa clementia stala základom dôveryhodného vedenia? 

Keď panovníci zistili, že miernosť prináša stabilitu. Zhovievavosť prestala byť prejavom slabosti a stala sa symbolom sily a zodpovednosti voči druhým.  

Clementia tak postupne prestala byť len osobnou cnosťou jednotlivca. Stala sa spôsobom, akým sa legitimizovala vláda ako celok. Keď panovník dokázal prejaviť zhovievavosť voči tým, ktorí mu predtým odporovali, nešlo o prejav slabosti. Naopak, bol to prejav sily, ktorá si nepotrebuje nič dokazovať.  

Miernosť v rozhodovaní sa stala politickým gestom, ktoré vytváralo dôveru medzi vládcom a spoločnosťou. V očiach poddaných bola samotná clementia znakom toho, že vládca nepoužíva moc pre svoj prospech, ale pre zachovanie stability a pokoja. Tak sa rodila autorita založená na uznaní, nie strachu.

Takto chápaná moc umožnila vznik obdobia, ktoré dnes poznáme ako Pax Romana, teda stav relatívneho pokoja v celom klasickom staroveku a stredomorskom svete od vlády Augusta (27 p. n. l. - 14 n. l .) až po vládu Marka Aurélia (161 - 180 n. l. ).  

Lekcia z histórie pre dnešných lídrov 

Čo si môžu moderní lídri zobrať z rímskej histórie? 

To, že skutočná moc stojí na dôvere, nie na autorite. Lídri, ktorí prejavujú empatiu a miernosť, budujú stabilitu, lojalitu a angažovanosť svojich tímov.  

Stabilita ríše nebola výsledkom toho, že by sa nikto neodvažoval odporovať. Bola výsledkom vnútorného presvedčenia väčšiny, že žiť pod vládou mierneho vládcu je výhodnejšie, než opäť riskovať chaos. Tam, kde sa moc používa s mierou, vzniká pocit bezpečia. Tam, kde je moc predvídateľná a nevytvára pocit hrozby, vzniká lojalita. A kde existuje lojalita, tam nie je potrebné udržiavať poriadok násilím. 

Táto historická skúsenosť je  prekvapivo blízka tomu, čo považujeme za podstatu moderného líderstva. A ešte bližšie k princípu compassionate leadershipu, teda vedenia založeného na empatii, dôvere a rešpekte. V súčasnosti už nefunguje model riadenia, v ktorom je autorita daná automaticky pozíciou. Ľudia dnes nereagujú na príkazy len preto, že prichádzajú „zhora“. Reagujú vtedy, keď líder koná rozvážne, transparentne a s ohľadom na dôsledky svojich rozhodnutí. Inak povedané, keď dokáže ovládať seba a aj spôsob, akým používa svoju moc.  

To, čo v Starovekom Ríme vyjadrovali pojmy moderatio a clementia, dnes chápeme ako dve navzájom prepojené úrovne leadershipu. Najprv sa líder učí ovládať seba, svoje reakcie a mieru vlastného vplyvu. Až potom sa učí narábať so svojou mocou voči druhým s empatiou, zodpovednosťou a dôverou v tíme. Bez moderatio sa moc mení na nátlak. Bez clementia sa rozhodnosť mení na chlad. Skutočná moc lídra tak vzniká až v ich spojení. 

Most do súčasnosti 

Ako vyzerá compassionate leadership v praxi? 

Compassionate leadership je štýl vedenia založený na ľudskosti, empatii a zodpovednosti. Líder, ktorý vedie s mierou, vie, že sila neznamená kontrolu, ale schopnosť vytvoriť dôveru a bezpečie. Buduje prostredie, v ktorom ľudia cítia rešpekt, otvorenosť a možnosť rásť bez strachu. 

To, čo bolo pre vládcu kedysi clementia, je dnes schopnosť vedome narábať s mocou tak, aby sa stala oporou, nie hrozbou. Nie preto, že by sila prestala existovať, ale preto, že jej najvyššou formou je schopnosť nepoužiť ju tam, kde nie je potrebná. Práve v tom spočíva podstata modernej autority – nie v sile rozkazu, ale v sile vzťahu.  

Schopnosť viesť s mierou a rozvíjať autentické líderstvo však nevzniká sama od seba. Tak ako sa panovníci učili ovládať svoju moc v rozhodujúcich okamihoch, aj dnešní lídri potrebujú priestor, kde sa môžu učiť rozlišovať medzi pevným postojom a neprimeraným nátlakom, medzi jasnosťou a tvrdosťou, medzi rozhodnosťou a bezohľadnosťou.  

Ide o zručnosť, ktorá sa rozvíja v praxi, v rozhovoroch, v uvedomovaní si vlastných reakcií a ich dopadu na druhých. A najmä v bezpečnom prostredí, ktoré podporuje učenie sa z vlastných skúseností aj chýb. Práve takýto priestor vytvárame aj v Developium, kde sa spája odbornosť, ľudskosť a skutočný záujem o rozvoj lídrov. Vďaka tomu sa princípy, o ktorých písali už antickí myslitelia, menia na každodennú prax moderného leadershipu.